Úvod

Prv než čarovné a dobroprajné sudičky opustili kolísku, z ktorej som zabalená v perinke potichučky a pozorne sledovala dianie okolo seba, tajne do nej na rozlúčku vložili atlas sveta, kompas a nezabudli ani na túlavé topánky.

Ako školopovinnému dieťaťu mi z ich štedrých darov najviac učarovalo modro-zeleno-žlto-hnedé stvárnenie celučičkého, obrovského sveta na desiatkach strán v atlase. Bol taký veľký, a predsa sa spolu so všetkými kontinentmi a oceánmi zmestil do aktovky! Sedávala som nad ním dlhé, predlhé hodiny, pozorne študovala prieplavy, prielivy, zálivy, pevniny a po zrelej úvahe zapisovala do špeciálneho zošita presný plán budúcich výprav veľkej Katky za spoznávaním neznámych končín a kultúr v nich žijúcich. Zvolila som si cestovanie loďou, kombinované putovaním pevninou po vlastných (tzv. ruksaková turistika) alebo dostupnými motorizovanými prostriedkami. Lietadlová doprava v tých časoch ešte nebola natoľko populárna a finančne prijateľná pre mňa, dieťa nadmieru šetrné, a navyše z aeroplánu kdesi vysoko nad oblakmi človek toho veľa neuvidí. Odhliadnuc od bielej, beztvarej masy, pripomínajúcej penu na holenie. Po vypracovaní každej novej trasy som sa hrdo pochválila svojimi brilantnými, logistickými schopnosťami predovšetkým babičke, ktorá si vždy so záujmom vypočula odvážne, marcopolovské sny obľúbenej vnučky, chápavo sa pousmiala a nikdy nezabudla (šach-mat-ovo) dodať: „Ach, dievka moja, dopriala by som ti cestovania, ale maximálne tak prstom po mape poputuješ tam, kam všade teraz plánuješ!“

Nehľadajte za jej vetou žiaden pesimizmus, ale iba reálne videnie situácie onej doby, niekedy medzi rokmi 1978-85. Presne si pamätám na obdobie, keď aj vycestovanie do susedného Maďarska umožňovali úrady iba so špeciálnym povolením a maximálne dvakrát do roka. A to nehovorím o problémoch, ak človek pokukoval smerom západnejším! V časoch socializmu a dookola omieľanej družby so ZSSR babičke ani omylom na um neprišlo, že o pár rokov neskôr budú na námestiach štrngať kľúče, ostnatý drát zmizne a ja vďaka nečakaným zmenám predsa len obujem zaprášené, túlavé topánky zo svojej kolísky a s kompasom na špičke nosa obídem veľa vzdialených kútov našej krásnej matičky Zeme.

Dnes s mamou rady spomíname na zašlé (= staré dobré) časy, na našu babičku a jej predpoveď, ktorá sa v tomto prípade našťastie nesplnila.