Na vine je NM !
NM = Naničmama
Nesúťažný príspevok o tom, "Ako som cukor v majonéze lovila..."
Takže ešte raz po poriadku, kto je vlastne na vine:
1. NM - pretože som práve myslela na jeden príspevok z nej (a percentuálne je to i najväčší vinník)
2. Veľkonočné sviatky - lebo som dostala chuť na majonézový šalát
3. Majonézový šalát - ktorý sa v mojom recepte robí iba zo žĺtkov a mne sa uľútostilo osirotených bielok
4. Bodové svetlo - ktoré mám v kuchyni radšej, než to centrálne a ktoré večer skresľuje podobné farebné odtiene
5. Večerná tma
...ak som na nejakého vinníka zabudla, predom sa ospravedlňujem, nebolo to z mojej strany zámerne...
Ako sa to zbehlo:
Nuž veľmi rýchlo, pravdupovediac. Vymiešala som majonézu, konečne som ju dochutila na ten správny level, a tak som si povedala, že je čas na bielka. Sneh bol vyšľahaný zachvíľu, z poslednej krabice práškového cukru som odsypala požadované množstvo a šúps s ním cez sitko do misky.
Prvý záber varechou sa mi nejako nezdal, ale zabrala som i druhýkrát.
Vtom mi takmer oči vypadli do spomínanej misy. Sakra, to som nemiešala sneh, ale majonéééééézu. Priestorovo opísané - zmýlila som sa o jednu misu doprava v rade o dvoch členoch...
V momente zistenia som sa prestala hýbať a možno i dýchať a sokolím zrakom zanalyzovala vzniknutú situáciu. Ihneď som vedela, že polovička sladkej hmoty je v čudu (rozumej v majonéze - fujdajbl...) a tú druhú som sa snažila jemnými pohybmi bez ďalších strát vyloviť - tj. zoškrabať z povrchu.
Takto zachránenú prísadu, ktorá nemala na sebe prilepenú majonézu, som šmarila do snehu z bielok a bez ďalšieho váženia - načo sa ním zaťažovať, keď i tak viac nevykúzklim- pridala i zvyšok z krabice.
Potom som sa priblížila k majonéze a načrela do nej lyžicou. Pche, brekeke - boli moje prvé citoslovcia po jej ochutnávke. Nachvíľu som držala v ruke ocot, potom som rozmýšľala nad trojitou dávkou kyslých uhoriek a prihovárala sa zemiakom, aby tú sladkosť za noc nejakým spôsobom vstrebali.
A aby toho nebolo na dnešný kuchársky úspech málo, aj prvý vlašský orech, ktorý mal smerovať do cesta na koláč, skončil v tom nezávideniahodnom psychickom rozpoložení v prvej mise s majonézou... heeelp.
Dnes večer si ešte na nete naštudujem informácie o chuti sladkých zemiakov a možno sa mi zajtra podarí presvedčiť muža, že kúpil nesprávne zemiaky.
Ďalšia možnosť je, položiť na tanier k majonézovému šalátu kúsok koláča- nech sa dopĺňajú - veď čo jednému chýba, to má ten druhý naviac a tváriť sa, že veď takto sme to doteraz vždy jedli...
Čo myslíte, dá sa to nejako zachrániť, alebo sa nám zajtra pri obede ústa zlepia?
(23.4.2011)