Z posledných...
Dnes sme uzavreli dohodu ohľadne maturity!!! (9.10.)
V utorok písal Michael spolu so spolužiakmi teoretickú časť vodičáku na riadenie bicykla. Domov prišiel spokojný a takto hrdo mi vraví:
- Mama, predstav si, trikrát som kontroloval všetky odpovede a napriek tomu som hárok s otázkami odovzdal ako prvý!
Keďže odovzdáva aj iné písomky väčšinou ako prvý, nevenovala som tejto informácii nejako extra pozornosť.
Dnes po práci som ho vyzdvihla doma a viezla ho na poobedňajšiu aktivitu, keď mi zrazu v aute oznamuje:
- Mama, dnes sme dostali vyhodnotenú teoretickú časť a musím ti prezradiť niečo veľmi smiešne. Pani učiteľka povedala, že ju všetci zvládli, nik neprepadol, ale že máme v triede jedného experta!
Pozrel na mňa a uškrnul sa.
- Michaela. Ako jediný som zodpovedal otázky na prvej a poslednej strane. Druhú a tretiu som vynechal. No nevšimol som si, že to má i stred. Ten zostal nedotknutý a ja som ho smel vyplniť dnes.
- Aha, tak teraz vieme, prečo si bol prvý... ale keď raz budeš zodpovedať maturitné otázky, prosím ťa, spomeň si, že i druhá a tretia strana sú dôležité!!!
Niekedy naše klbko energie srší takým jej nadbytkom, že si pri bláznení sám zinkasuje nejaký buchnát od predmetu z blízkeho okolia. Vtedy (ak to nie je nič nebezpečno-bolestivé) vyvrátim oči do nebies a zahlásim: "Ďakujem, Pánbožko, že si ho upozornil namiesto mňa."
Včera sa pri nastupovaní do auta Michael klepol do rámu dverí.
Vytočil oči presne podľa môjho vzoru a vraví:
"Pánbožko, ďakujem, že ma krotíš. A aj mi prezradíš, čo som teraz spravil zle?"
(Žeby sa i on dozvedel o jazde načierno?)
Zradné a veselé bývajú cesty vlastnej distribúcie. Nebolo tomu inak ani teraz. Ževraj som dala nesprávne číslo cukrárne, kde sme sa niekoľkí stretli na miniautogramiádu. A tí, čo Luculus nepoznali, spoznali tým pádom celé Hviezdoslavovo námestie Alebo boli takí, čo si prišli vyzdvihnúť knihu priamo ku vlaku v jednom nemenovanom mestečku, kade prechádzal. Zronene som pozerala na to množstvo ľudí, ktorí chceli pristúpiť, až kým kamoška spoza môjho chrbtu nezačala nahlas vykrikovať: Kniha, kto si prišiel pre knihu? Tu je!!! Knihaaa!
Na to sa z davu oddelil neznámy muž, oduševnene na mňa mával obálkou a takpovediac v behu sme si na nástupišti stihli prehodiť Dade dedhmiu a peniaze. Alebo sa našli i dve odvážlivkyne, ktoré spoznali pri hľadaní KP časť Kysúc, keď sa rozhodli navštíviť tábor plný detísk a zistili, že i mňa choroby neobchádzajú, no napriek tomu sa nebáli so mnou zvítať a riskovať, že si domov donesú okrem knihy i podobné, nie moc vítané neduhy Ďalšia milá príhoda sa udiala, keď som mužovi do ruky vtisla obálku s jedným výtlačkom a požiadala ho, nech ju pošle so svojou poštou. O trochu neskôr prekvapene pozeral na zamestnanca, ktorý mu dával vyplniť colné priznanie a poúčal ho, že Slovensko predsa patrí do EÚ a tam podobné lajstrá už nie sú potrebné, načo si vyslúžil odpoveď: No ale veď to posielate do Brazílie
Nasledoval známy: AHA - efekt