Chlapec a Oliver

V jednej ruke som držala mininákup, v druhej program Volkshochschule na sezónu jeseň/zima 2013/2014 a tak na pol oka si ho prezerala. Druhým polokom som na kraji chodníka pred velikánskym domom zbadala sedieť asi 8-ročného chlapca v zafúľanom bielom tričku.
Nik iný sa nenachádzal nablízku a môj materinský cit-&-inštinkt ma nabádal osloviť ho, pokiaľ neuvidím za jeho chrbtom otvorené dvere a aspoň jedného z rodičov, ako si v rýchlosti naťahuje poltopánky, aby si spolu ešte pred západom slnka zabehli na zmrzlinu. Napríklad.
Ale chlapec vôbec nečakal na otázky ustarostenej okoloidúcej. Predbehol ma.
"Poznáš Olivera Khana?"
Udivene som na neho pozrela.
"Áno, poznám. A ty si tu s niekym?", nedalo mi, aby som sa ho nespýtala.
"Áno. S Hannelore. Ale tá je ešte niekde tam za rohom. Ide pomaly, a tak ju tu čakám."
Odľahlo mi iba trochu, pretože záhadná Hannelore sa zdala byť naozaj veľmi pomalou osobou.
"No a vieš, že keď tam zabočíš, tak tam býva Oliver Khan!"
Nedal sa odbiť malý, zhovorčivý blonďáčik a rukou ukazoval presne do ulice, kam som mala aj ja namierené.
"A ty ho chceš ísť s Hannelore navštíviť?", usmiala som sa na neho.
"Vieš, Oliver Khan je skoro môj polo-polo-polo-polostrýko."
Netuším, prečo ho chcel toľkokrát prepoliť, ale pokračoval ďalej.
"On kedysi býval u sestry mojej mamy, ale potom si to rozmyslel a odsťahoval sa od nej preč ... takže je iba môj akoby polo-polo-polo-polostrýko."
"Aha", znela moja krátka odpoveď a hneď som si predstavila, že jeho teta by čisto teoreticky mohla byť aj Verena, "no ale tak počkaj najprv na Hannelore, nech sa jej nestratíš."
Pozrel na mňa svojimi milými kukadlami, v rýchlosti zvážil dobre mienenú radu a už aj prášil smerom, kde sa mala nachádzať jeho fiktívna sprievodkyňa.
Ešte som začula, ako kričí, že sa ide pozrieť, kde toľko trčí...
Zostala som nerozhodne stáť na mieste.
Potom som spravila tri kroky jeho smerom, ale to už zasa letel nazad, že Hannelore už-už ide.
Takmer súčasne sme zabočili do ulice, kde podľa jeho tvrdenia býva jeho polo-polo-polo-polostrýko.
"Čo si myslíš, mohol by bývať v tomto dome?" a ukázal na prvú vilu za zákrutou.
"Nuž neviem, ale tvrdil si mi, že má pred bránkou fontánu a drevené dvere. A táto bránka je zo železa."
"Ale kdeže. Ja som predsa povedal, že GARÁŽ má drevené dvere! A pozri ... sú drevené!", mával rukou, aby mi dal najavo, že nabudúce mám dávať lepší pozor, keď mi niečo tak dôležité vysvetľuje.
"No ale chýba fontánka."
"Nevadí... ja tam skúsim zazvoniť."
"A čo keď tam býva niekto iný? Sa asi nepoteší..."
Videla som, ako ho svrbia prsty, ale počkal, kým mi výhľad zakryli okrasné kríky a potom som už iba začula, že sa s niekym rozpráva, no Hannelore to isto nebola...
A ak má Oliver pred domom fontánku, tak ani on nie, lebo podobný zjav sa vynoril predo mnou o pár metrov ďalej. A bola tam aj garáž s drevenými dverami... 
Možno tam zazvoním nabudúce a odovzdám pozdrav od chlapca. 
(No nie sú tie naše deťúrence zlaté?)